Ja, môj priateľ Rasťo a jeho pes Tara. Môžem si odškrtnúť jeden z mojich detských cestovateľských snov. Pred časom sa vo mne prebudil ten chlapec inšpirovaný knihami Jacka Londna a filmami Vinnetou. Jedným z mojich snov bola plavba po riekach v rodnej časti Slovenska – vo Východoslovenskej nížine, ktorá je obklopená horami a preplnená riekami a kanálmi.
V skutočnosti táto časť Slovenska bohatá na prírodné krásy nie je pre mnohých turistov a milovníkov prírody taká populárna. A pritom si pozornosť určite zaslúži. Podelím sa špeciálne s vami, čitateľmi nášho portálu, s naším dobrodružstvom a pokúsim sa prilákať vás, aby ste prišli tento nepoznaný kraj objaviť.
Odkiaľ sa dá vyraziť
Je letné pondelkové ráno a my sme sa vybrali splaviť rieku Latoricu. Táto členitá kráska má celkovú dĺžku 188 km a pramení na Ukrajine. V dĺžke 38 km tečie cez východné Slovensko, pri obci Zemplín sa spája s riekou Ondava a ďalej pokračuje ako rieka Bodrog.
Čakáme na stanici v Trebišove na vlak do Čiernej nad Tisou. Prestupujeme v Michaľanoch a v Čiernej na autobus do Boťan. Samotná cesta vlakom a autobusom nie je časovo náročná, trvá dve hodiny. Po vystúpení nás víta neskutočné dusno a horúčava, no cesta k Latorici ešte nie je na konci. Ak sa k nej chceme dostať, musíme prejsť krížom cez polia po starej družstevnej panelovej ceste. A keď máme na chrbte 30-kilogramovú batožinu, vyčerpá nás to viac ako cestovanie vlakom a autobusom za tie dve hodiny dohromady. Zvážte teda, čo si so sebou zbalíte na cestu 😊.
Na konci panelovky sa pred nami objaví násyp, no za ním sa už schováme do lesa, ktorý ma názov Latorický Luh. Je to miesto mokradí a starého riečneho lužného lesa. Konečne pocit mierneho chladu. Na roje komárov nás pripraví repelent, ktorý by na letnej turistike pri vode nemal chýbať v povinnej výbave. My sme sa zmierili s faktom, že otravný hmyz nám bude sprievodcom po celej dobrodružnej plavbe. Vydali sme sa po rybárskej ceste, ktorá nás doviedla priamo k cieľu, či skôr k začiatku skutočnej cesty – k rieke neširokej, no pripomínajúcej slovenskú Amazonku, k vytúženej Latorici.
Pokoj, ticho, divoká príroda
Prvé dojmy, ktoré prevažujú po nalodení sa a vyplávaní po rieke Latorica, sú pokoj a ticho. Ticho miestami až také silné, že môže prekážať. Preto je najlepšie splav absolvovať s cestovateľským partnerom, s ktorým je vždy o čom hodiť reč 😊. Posledné hodiny prvého dňa splavu sme ukončili prejdením popod Boťanský lanový most. Je jedinečnou turistickou atrakciou tohto malého kúta Slovenska.
Po zotmení sme sa utáborili v malom rybárskom prístrešku, ktorých je pri rieke naozaj veľa. Takže ak vás aj náhodou v noci zastihne búrka tak, ako sa to stalo nám, nemusíte sa obávať zmoknutia. Nakoľko búrka trvala do poludnia nasledujúceho dňa, splavovať sme začali trochu neskôr a postúpili sme k ďalšej časti lesa obklopujúceho túto nádhernú rieku – k Botianskemu luhu. Celá rieka Latorica a jej okolie patrí do Chránenej krajinnej oblasti Latorica. Vďaka zachovaným lužným biotopom, rašeliniskám a vlhkým lúkam so vzácnymi druhmi rastlín a živočíchov, predovšetkým vtákov, tu nadobudnete pocit, akoby ste boli v skutočnom dažďovom pralese.
Zazrieť môžete vzácne druhy vtákov, napríklad volavku purpurovú, chavkoša nočného, belušu bielu, rôzne druhy bahniakov a spevavcov. Nás počas plavby okrem komárov sprevádzali aj tucty krásnych modrých rybárikov riečnych, ku ktorým sa môžete dostať s kanoe na pár metrov.
Latorica ponúka možnosť zájsť i do jej mŕtvych ramien, ktoré očaria bohatou rastlinnou vegetáciou (aldrovandka pľuzgierkatá, chren veľkoplodý, žerušnica málokvetá, ostrica metlinatá, elatinka kuričkovitá, vstavač úhľadný, starček erukolistý, rezavka aloovitá, kotvica plávajúca). Pri troche šťastia sa vám na chvíľku ukáže aj korytnačka močiarna. Kedysi tu bežne žil aj los mokraďový, no naposledy ho videli a, žiaľ, aj upytliačili v 90-tych rokoch.
Splavujeme rieku ďalej, prechádzame cez zúžený tok rieky popod prevísajúce konáre vŕby a jelše. Tie opticky zužujú šírku Latorice. Najzachovalejšia časť Latorice sa nachádza tesne pred sútokom s Laborcom. Po prejdení sútoku sa rieka rozšíri a prúd je silnejší. Zájdeme za meander a kotvíme na piesčitom ostrove. Tu máte možnosť zazrieť aj vydru riečnu, ktorej stopy sme našli v piesku.
Rieka nás trocha preskúša v kormidlovaní. I keď sa zdá, že je pokojná, spod hladiny trčia staré stromy a konáre, ktorým sa treba vyhnúť, ak nechceme ísť naspäť pešo s deravým kajakom v rukách. Miestami sa rieka mení na zelené polia posiate leknom a vytvára pohľad, ktorý je pastvou pre oči. Atmosfére pridávajú hlasy žabieho koncertu a po večernej plavbe rieka ožíva romantickým nádychom červeno-ružovej farby zapadajúceho slnka.
Kotvíme pred tmou, noc je sparná a horúca. Tretí deň prechádzame okolo dediny Oborín. Latorica je snáď na každom mieste iná, preto sa počas splavu nebudete nudiť. V tejto časti nás prekvapí pohľadom na strmé, zopár metrov vysoké brehy. Po niekoľkých hodinách prichádzame k sútoku Ondavy a Latorice. Tu sa Latorica končí a sútokom vytvára širokú rieku Bodrog, ktorej podstatne silnejší prúd nás zanesie do dediny Ladmovce. Deň je na konci a naše dobrodružstvo nečakane tiež. Nasleduje ráno. Silný vietor a dážď nás nútia zbaliť sa a pešo prejsť niekoľko kilometrov do Stredy nad Bodrogom na vlak, ktorým cestujeme naspäť do Trebišova. Plánovali sme skončiť v Borši na hranici s Maďarskom. Naše mierne sklamanie z nepriazne počasia však vytláčajú spomienky na krásne dobrodružstvo.
Stálo to za to
S akým pocitom som sa vrátil domov? Voda skutočne symbolizuje život. Latorica a celé jej okolie je toho jasným dôkazom. Večerné koncerty žiab, bzukot rojov komárov, nočné zvuky prírody a spev rybárika počas dňa sú len zlomky tých malých zážitkov, pre ktoré takmer zabudnutú oblasť môjho rodného Slovenska milujem.
